Od Tatier k Dunaju je 345 km dlhý štafetový beh družstiev. 6 alebo 9 až 12-členné tímy vyštartujú z Jasnej v Nízkych Tatrách v sobotu dopoludnia, bežia non-stop dňom aj nocou a v nedeľu poobede dobehnú do cieľa pretekov na nábreží Dunaja v Bratislave. Každý člen musí zabehnúť 3 úseky v rozsahu cca. 7-12km.
Nessácke „modré šípy“ sa tento rok „hecli“ a prihlásili firemný tím. Ako sa im darilo a s čím sa museli vysporiadať?
Martin Petrulák, kapitán tímu: „Prípravy na beh Od Tatier k Dunaju 2023 sme začali individuálne. Prvotnú pozornosť sme začali venovať postupnému zvyšovaniu počtu prebehnutých kilometrov a zmenšovaniu intervalov medzi jednotlivými behmi. Naším cieľom bolo byť schopnými prebehnúť tri desaťkilometrové úseky v priebehu tridsiatich šiestich hodín. Splnenie tohto cieľa si vyžadovalo systematický tréning, ktorý sa nakoniec ukázal ako veľmi efektívny.
Ohľadom zostavenia štartovacej listiny sme nemali žiadnu špecifickú stratégiu uprednostňujúcu skúsených alebo fit bežcov. Zohľadnili sme distribúciu ľudí do vozidiel a okrem prvých pár kopcovitých úsekov, každý bežec dostal taký úsek, ktorý mu pripadol.
Pozitívne nás prekvapila skvelá nálada, ktorú sme boli schopní udržať až do konca behu. Povzbudzovanie domácich obyvateľov počas celej trasy a celkovo fantastická atmosféra, ktorá prevládala, boli jedným z hlavných motorov poháňajúcich nás vpred na našej ceste.
Na druhej strane sme museli bojovať s vysokými teplotami, ktoré dali zabrať. Vyhriata rovina na juhu Slovenska preverila výdrž aj skúsených bežcov. Znamenalo to pre nás potrebu extra hydratácie a boj o každý meter trasy. Napriek tomu sme túto výzvu zvládli s úsmevom na tvárach.
Hoci nám vôbec nešlo o celkové poradie, ale o dobrý pocit a zdravie na prvom mieste, určite sme si vedomí, že vždy je veľa čo vylepšiť. Mohli sme viac trénovať kopcovité úseky, keďže tie predstavujú jeden z najvýznamnejších faktorov celého behu. Avšak, pri takomto podujatí ako je beh Od Tatier k Dunaju je vždy dôležité byť pripravený na neočakávané udalosti a improvizovať.
Jedným z najkrajších zážitkov bola nádherná slovenská príroda, ktorou sme prešli. Jej krása je neopakovateľná a ani po tisíckrát prebehnutej trase sa ňou žiadny bežec nevie nabažiť.
Presuny medzi jednotlivými úsekmi behu sme mali podrobne naplánované a dobre zvládnuté. Bolo potrebné počítať s prípadmi, keď sa auto muselo dostat na odovzdávku po dlhšej trase. Najviac logisticky náročnou časťou bola oblasť okolo Donovalov, kde prebiehali stavebné práce. Vďaka výbornej tímovej práci a dobrému načasovaniu sme tieto časti prekonali bez problémov
Napriek výzvam a neočakávaným situáciám je beh Od Tatier k Dunaju stále skúsenosťou, na ktorú nikdy nezabudneme a stále sa na ňu budeme tešiť.
Počas behu sa nám podarilo nazbierať aj veľa úsmevných zážitkov.
Na jednej odovzdávke sa mi podarilo spolu s odpadkami odhodiť aj kľúče od auta… Musel som sa zahrať na Sherlocka Holmesa, aby som sa dostal k miestu, kde mohli byť. Ani som sa veľmi nemusel prehrabávať medzi banánovými šupkami, boli ešte navrchu. Pribeh so šťastným koncom, tep vyskočil na 180.“
Tibor R.: „Ako tretie auto sme dokončili svoj predposledný úsek v Komojaticiach. Snažili sme sa nájsť ihrisko, kde nám bolo povedané, že nám budú poskytnuté sprchy, možnosť sa občerstviť, prípadne si pospať. Bola nedeľa ráno asi 7.00 a mali sme už riadny deficit spánku. Jedine po čom sme túžili boli sprchy, možnosť sa najesť či pospať a načerpať tak sily pred posledným úsekom.
Nejakým spôsobom sme sa dostali na miestne futbalové ihrisko v Komojaticiach, kde sme si mysleli, že je to ihrisko, ktoré hľadáme. Všetko na prvý pohľad vyzeralo, že sme na správnom mieste. Na ihrisku sa nachádzali stánky, sprchy a toalety. Pristúpil k nám jeden miestny pán a my sme sa ho spýtali či môžeme dostať parky prípadne nejaké občerstvenie. Párky? Párky nemáme, no našla by sa tu nejaká borovička, možno Fernet 🙂 odpovedal spoločensky unavený mladý pán. Vtedy nám došlo, že nie sme na správnom ihrisku. Zhodou okolností sa konal na futbalovom ihrisku v noci koncert a títo ľudia tam ešte ostali z predošlej noci. Po menšej konverzácii s pohostinným pánom, sme sa teda pobrali na iné ihrisko, ktoré bolo už to správne.
Bolo to nedaleké školské ihrisko, kde sme si už dali tie vytúžené parky 🙂 „
Martin B.: „Po dobehnutí posledného bežca okolo desiatej večer sme prišli na ihrisko kde mala byť oddychová zóna. Tibor prehlásil že on vonku spať nebude a že sa vyspí v aute. My sme zobrali spacáky a rozložili sa uprostred ihriska, kde už spalo aspoň sto múmií. Keď sme vtipkovali že sme mali zobrať gitaru nás zahriakla jedna múmia že: „chalani kľud my chceme spať“. Tak sme mali pred sebou dve hodiny pod širákom. Mám pocit že som nespal ani chvíľku, ale keď zazvonil budík, rozhliadli sme sa a boli sme tam sami. Všetci už boli preč.“
Miška V.: „Počas mojho druhého úseku bol prejavenný značný súlad medzi pohostinnosťou obyvateľov jednej malebnej obce a typickým východnárskym apetítom po „ohňivej vode“. Bol sobotný večer, slniečko už zamávalo na dobrú noc, môj druhý úsek bol 2 km pred koncom, keď tu zrazu, z čista jasna, dobrosrdeční obyvatelia obce Hronská Breznica, začali zvolávať a vabiť bežcov pokrikmi „voda, voda“,…, čo je celkom zvučné slovko počas fyzickej aktivity. Moja trajektória sa značne zmenila po odznení týchto slov, keď som si to namierila k rodinnému domčeku, pred ktorým ma už víťazili tamojší, mimoriadne pohostinní obyvatelia. Samozrejme som si chcela dať pár dúškov vody. Čo ale čert nechcel, zvučné slová sa zmenili na ešte zvučnejšie „máme aj ohnivú, máme aj ohnivú, …“. V tomto momente sa vo mne ozvala slušná výchova, ktorá káže neodmietať. Klamala by som, keby som povedala, že som si do ohnivej vody namočila jazyček, pretože ja som doslova raketovo otočila pohárik, veď nebol čas strácať čas, nie? Behať trebalo 😀 Zamávala som hostiteľom do kamery mobilu, ktorým ma fotili, pokračovala som v behu, a v bruchu som pocítila teplo ohnivej vody 😀 Keď mi v ušiach zazneli ich slová „konečne niekto“, veľmi rýchlo som pochopila, že som prvá z bežcov, ktorá nepohrdla touto formou občerstvenia počas udalosti OTKD 2023 😀 😀 😀 Hostiteľom srdečne ďakujem.“
Martin Petrulák: „Tento štafetový beh predstavoval pre náš tím mimoriadne vrúcnu a zbližujúcu formu odovzdavania DNA. Náš štafetový kolík, alebo ak chcete GPS tracker, bol našim potom nasiaknutý po 36 úsekoch do takej miery, ze jeho váha za zdanlivo zväčšila 1,5 násobne, jeho pach sa zmenil z nijakého na výrazný a na omak bol taktiež značne „vláčnejší“.“
